LIST PÁPEŽOVI OD MEXICKEJ KATOLÍČKY LUCRECIE REGO DE PLANAS

“ON MILUJE, KEĎ HO VŠETCI MILUJÚ” – Dramatický list mexickej katolíčky pápežovi Františkovi

Mexická katolíčka Lucrecia Rego de Planas, matka deviatich detí a dlhoročná známa pápeža Františka, napísala pápežovi 23. septembra 2013 veľmi osobný a dlhý list. V ňom sa mu žaluje na celé svoje utrpenie kvôli jeho pontifikátu a spôsobu, ako napĺňa Petrov úrad. Je to dramatický dobový dokument, ktorý v ničom nezaostáva za listami pápežom od svätej Hildegardy von Bingen alebo Kataríny Sienskej.

Lucrecia Rego de Planas spomína najprv mnohé stretnutia s kardinálom Jorge Máriom Bergogliom za uplynulých 12 rokov na konferenciách, cirkevných zhromaždeniach a exercíciách v rôznych mestách Strednej a Južnej Ameriky.

Po tom, čo Lucrecia odoslala list do Vatikánu, uverejnila jeho znenie aj na svojom blogu, no zatiaľ ešte odpoveď z Ríma nedostala. List uvádzame v plnom znení v slovenskom preklade. Titulok a medzititulok zvolila redakcia z Mexika-City.

Mexiko – Huixquilucan, 23. septembra 2013

Milovaný pápež František!

Bol si vtedy arcibiskupom v Buenos Aires a ja som bola riaditeľkou vedúceho katolíckeho média. Dnes si o nič menej ani o nič viac pápežom a ja som iba matka, kresťanka, vydatá za dobrého muža, majúca deväť detí, ktorá prednáša na univerzite matematiku a pokúša sa tak dobre, ako len dokáže, spolupracovať s Cirkvou tam, kde ma Boh postavil.

Pri stretnutiach minulých rokov si ma viackrát vyzval: “Dievča, volaj ma Jorge Mario. Sme priatelia!” Ja som preľaknuto odpovedala: “To vonkoncom nie, pán kardinál! Nech ma Boh ochráni pred tým, aby som jeho kniežaťu na zemi tykala.” No teraz si ti dovoľujem tykať, pretože už nie si kardinálom Bergogliom, ale si pápež, môj pápež, sladký Kristov zástupca na zemi, na ktorého sa odvažujem s dôverou obrátiť ako na svojho otca. Rozhodla som sa napísať ti, pretože trpím a potrebujem, aby si ma utešil. Viem, že sa ti páči utešovať tých, ktorí trpia a teraz som jednou z nich.

Keď som ťa na exercíciách spoznala, bol si ešte kardinálom Bergogliom. Bola som užasnutá nad skutočnosťou, že si sa nikdy nesprával tak, ako sa správali ostatní kardináli a biskupi. Uvediem niekoľko príkladov: Ty si tam bol jediný, kto si pred svätostánkom alebo počas premenenia nepokľakol a keď sa všetci biskupi ukázali v sutane, pretože si to vyžadovali predpisy, ty si prišiel v obleku a koláriku. Keď si biskupi a kardináli sadli na rezervované miesta, ty si nechal miesto kardinála Bergoglia voľné a sadol si si niekde vzadu so slovami: “Tu sa mi dobre sedí, tu sa cítim dobre”. Keď iní prišli autom, čo zodpovedá dôstojnosti biskupa, ty si prišiel unáhlený až po všetkých ostatných a hlasito si rozprával o svojich stretnutiach vo verejných dopravných prostriedkoch, ktoré si použil, aby si sa dopravil na stretnutie.

Keď som tieto veci videla – a hanbím sa ti to povedať – pomyslela som si: “Uf, aké má nutkanie upútavať na seba pozornosť! Pretože ak chce byť človek skutočne pokorný a jednoduchý, či nie je potom lepšie, aby sa správal tak, ako ostatní biskupi a nebol pritom nápadný?”

ON MILUJE, KEĎ HO VŠETCI MILUJÚ !

Aj niektorí z mojich argentínskych priateľov, ktorí sa na stretnutí zúčastnili, si akosi povšimli moje zmätenie a povedali mi: “Ty nie si jediná. On nás stále všetkých udivuje, ale vieme, že má jasné kritériá a vo svojich príhovoroch zastupuje presvedčenia, ktoré sú vždy verné učiteľskému úradu a tradíciám Cirkvi. Je odvážny a verný obranca pravej náuky. No zdá sa, že miluje predovšetkým to, aby bol všetkými milovaný a aby sa všetkým páčil.”

A tak v tomto zmysle dokázal jeden deň hovoriť v televízii proti potratom a v zápätí o deň neskôr v tej istej televíznej relácii požehnať feministické prívrženkyne potratov na Plaza de Mayo. Dokázal mať výborný príhovor proti slobodomurárom a o pár hodín neskôr s nimi v klube jesť a piť.

Je pravda, milý môj pápež František, že to bol kardinál Bergoglio, ktorého som spoznala zblízka; v jeden deň bol zamestnaný tým, že zapálene hovoril s biskupom Duarte Aguerom o obrane života a v ten istý deň pri večeri sa zase horlivo zasadzoval spolu s Msgr. Ysernom a Msgr. Rosa Chavezom za spoločenstvá farníkov a proti strašným prekážkam v podobe “dogmatickej náuky” Cirkvi. Jeden deň strávi ako priateľ v spoločenstve kardinálov Ciprianiho a Rodriguezs Maradiagu, ktorí hovoria o ideológiách, spätých s hnutím New Age a o chvíľu neskôr je v priateľskom spoločenstve Casaldaliga a Boffaniho, ktorí hovoria o triednom boji a o “bohatstve”, ktoré by východné náboženské praktiky mohli poskytnúť katolíckej Cirkvi.

Od toho okamihu som sa za teba a za moju milovanú svätú Cirkev modlila. Na základe týchto skutočností iste pochopíš, ako veľmi som vytreštila oči, keď som počula tvoje meno po výroku “Habemus Papam” a od toho okamihu – ešte predtým, ako si o to pri svojom príhovore požiadal – som sa za teba a za moju milovanú svätú Cirkev modlila. A odvtedy som to nevynechala ani jediný deň.

Keď som ťa videla na balkóne bez mozetty a ty si ignoroval protokol prvého pozdravu a latinský text, aby si sa tým usmievavo odlišoval od iných pápežov histórie, povedala som si ustarostene: “Áno, nepochybne, toto je kardinál Bergoglio”.

V dňoch po tvojom zvolení si mi poskytol rôzne príležitosti, ktoré mi potvrdili, že si ešte stále tou istou osobou, ktorú som zblízka spoznala, neustále sa usilujúc byť iný: Chcel si iné topánky, iný prsteň, iný kríž, iný stolec a dokonca aj inú izbu, ako všetci ostatní pápeži, ktorí sa vždy pokorne a bez “zvláštnych požiadaviek” uspokojili so všetkými tými vecami, ktoré boli pre nich určené.

Odstúpením môjho drahého, milovaného pápeža Benedikta XVI. som sa cítila ako opustená uprostred vojny, zemetrasenia či rozbúreného oceánu a zrazu si prišiel ty. Každý deň sa pokúšam zotaviť z tej nesmiernej bolesti, ktorú som utrpela odstúpením môjho milovaného, drahého a veľmi uctievaného pápeža Benedikta XVI., s ktorým som sa od začiatku identifikovala pre jasnosť jeho učenia, pre jeho vernosť liturgii, pre jeho odvahu brániť pravú náuku uprostred všetkých tých nepriateľov Cirkvi a pre tisíc iných vecí, ktoré tu nechcem vyratúvať. Avšak pochopila som, že vetry naozaj dosahovali silu víchrice a pápežstvo sa stalo niečím príliš búrlivým pre jeho sily, ktoré sa s vekom v tvrdom a brutálnom kultúrnom boji, ktorý viedol, pomaly z neho vytrácali.

A zrazu si prišiel ty, aby si ho nahradil pri kormidle. Máme nového kapitána, vďaka Bohu za neho! Som plná dôvery nepochybujúc, že pápež František s podporou Ducha Svätého, s modlitbami veriacich a s pomocou svojich spolupracovníkov vo Vatikáne, nesúc bremeno zodpovednosti a s vedomím, že ho pozoruje celý svet, zanechá zvláštne cesty a dvojznačnosť kardinála Bergoglia za sebou a neodkladne prevezme velenie armády, aby s novou vôľou pokračoval v boji, ktorý jeho predchodca započal.

No namiesto toho, aby sa chytil zbraní, začal môj generál svoj úrad tým, že telefonoval so svojím holičom a zubárom. K môjmu veľkému údivu a zmäteniu sa môj generál uviedol do svojho úradu tým, že viedol telefonáty so svojím mliekárom a predavačom novín a tak upútal zraky na svoju osobu a nie na význam pápežstva.

Odvtedy prešlo šesť mesiacov a ja s láskou a emóciami pociťujem, že si urobil množstvo dobrých vecí. Veľmi sa mi páčia tvoje oficiálne príhovory (k politikom, gynekológom, žurnalistom, k svetovému dňu pokoja) a tvoje homílie na sviatky, pretože v nich spoznávame dôkladnú prípravu a hlbokú meditáciu nad každým v nich použitým slovom. Tvoje slová, príhovory a homílie boli pravým pokrmom pre môjho ducha a moju dušu. Páči sa mi, že ťa ľudia milujú a že ti tlieskajú. Si môj pápež, hlava mojej Cirkvi na zemi, ktorá je Kristovou Cirkvou. No napriek tomu, a to je dôvod môjho listu, musím povedať, že som aj trpela (a trpím) pre mnohé tvoje slová, pretože hovoríš veci, ktoré cítim ako údery palicou do brucha, zatiaľ čo sa neustále usilujem zostať verná pápežovi a náuke svätej Cirkvi. Cítim sa smutná, áno, ale slovo, ktoré najlepšie vyjadruje moje pocity, je bezradnosť!

Potrebujem do teba orientáciu, milý pápež František. Už neviem, čo mám povedať a čo nemám povedať, už neviem, kde mám zotrvať a kde mám veci nechať len tak plynúť. Potrebujem od teba jasnú orientáciu, milý pápež František. Skutočne trpím a to veľmi kvôli tejto bezradnosti, ktorá ma ochromuje. Môj veľký problém je v tom, že som značnú časť života venovala štúdiu Svätého písma, tradícii a učiteľskému úradu Cirkvi, takže mám jasný základ, aby som dokázala brániť svoju vieru. A teraz sú mnohé z týchto bezpečných základov v protiklade s tým, čo môj milovaný pápež robí a hovorí! Som šokovaná a potrebujem, aby si mi povedal, čo mám robiť. Na základe niekoľkých príkladov ti to chcem lepšie vysvetliť.

Nemôžem tlieskať pápežovi, ktorý nepokľakne ani pred svätostánkom ani počas transsubstanciácie (premenenie podstaty chleba a vína na telo a krv Kristovu), ako to obrad svätej omše učí. No nemôžem ho ani kritizovať, pretože on je pápež. Mám snáď ignorovať nariadenia nášho emeritného pápeža?

Benedikt XVI. nás v “Redemptionis Sacramentum” vyzýva, aby sme informovali biskupa o nezachovávaní liturgie a jej zneužívaní. Ale koho mám informovať, keď pápež sám liturgiu nerešpektuje?! Neviem, čo mám robiť. Mám snáď ignorovať smernice a nariadenia nášho emeritného pápeža?

Nemôžem byť šťastná pri odstránení patény a kľakadiel pre tých, ktorí prijímajú a nemôže sa mi páčiť ani to, že sa nikdy “neznížiš” k tomu, aby si veriacim osobne podával sväté prijímanie a ani to, že sa neoznačuješ ako “pápež”, ale len ako “rímsky biskup” alebo to, že nenosíš prsteň rybára. Ale nemôžem sa o tom ani požalovať, pretože ty si pápež!

Nie som hrdá na to, že si na Zelený štvrtok umyl nohy moslimke a odsúdencom, pretože to je porušenie liturgických zákonov! Ale nemôžem nič povedať, pretože ty si pápež, ktorému musím byť verná. Ale komu sa môžem vyžalovať zo svojej bolesti? Ty si predsa pápež!

Spôsobil si mi veľkú bolesť, keď si rád Františkánov od Nepoškvrnenej potrestal, hoci oni s výslovným povolením tvojho predchodcu pápeža Benedikta XVI. v “Summorum Pontificum” celebrovali svätú omšu v tradičnom obrade. Potrestať ich znamená postupovať proti náuke predchádzajúcich pápežov. Ale komu sa môžem z mojej bolesti vyžalovať? Veď ty si pápež!

Nevedela som, čo si mám myslieť alebo čo mám povedať na to, keď si sa verejne vysmieval zo skupiny, ktorá sa za teba modlila posvätné ružence a nazval si ich tými, čo “prepočítavajú modlitby”. Ruženec je predsa spätý s nádhernou tradíciou Cirkvi. Čo si mám teda myslieť, keď sa môjmu pápežovi takí nepáčia a on sa vysmieva z tých, ktorí za neho obetujú ruženec?

Mám mnohých priateľov, ktorí sú ochrancami života, ktorých si ty pred niekoľkými dňami zarmútil tým, keď si ich nazval “fanatickými a posadnutými”. Čo mám teda robiť? Utešovať ich v predstieranej snahe oslabiť tvoje slová, alebo ich ešte viac zraniť opakovaním toho, čo si im povedal, aby som tým bola verná pápežovi a jeho novotám?

Na svetových dňoch mládeže si vyzval mládež, aby vraj na uliciach robila hluk. Výraz, ktorý si použil, je, pokiaľ viem, synonymom “zmätku”, “chaosu” resp. “virvaru”. Je to naozaj to, čo chceš, aby mladí kresťania vystrájali na uliciach? Či už aj tak nevládne dosť zmätku, chaosu a neporiadku vo svete?

Viem, že mnohé slobodné a postaršie ženy, ktoré sú veľmi priateľské, sympatické a veľkodušné, sa naozaj cítili ako “odpad”, keď si rehoľníčkam povedal, že sa nemajú tváriť zatrpknuto ako “staré dievky” a cítila som sa z toho veľmi trápne a zle! Za nich ma to až v duši bolelo, pretože nie je nič zlé na tom zostať slobodným a obetovať život dobrému účelu (preto sa slobodný stav v katechizme označuje aj ako poslanie). Čo mám mojim slobodným “starým pannám” a mojim priateľkám povedať? Že pápež to nemyslel vážne (také niečo predsa pápež robiť nesmie), alebo mám pápeža podporovať v tom, že pre neho majú všetci slobodní výraz zatrpknutej rehoľníčky? Keď kapitán nevidí ľadovec, ku ktorému smerujeme, je veľmi pravdepodobné, že dôjde ku kolízii.

Pred niekoľkými týždňami si povedal, že “Cirkev sa nikdy nemala tak dobre ako dnes”. Ako to môže povedať pápež, keď všetci vieme, že dnes milióny mladých katolíkov žijú v konkubinátoch a milióny katolíckych manželstiev používa antikoncepciu v rodinách, kde je rozvod naším “každodenným chlebom” a kde milióny katolíckych matiek za aktívnej spoluúčasti katolíckych lekárov nechávajú usmrcovať svoje nenarodené deti a kde milióny katolíckych podnikateľov nie sú vedení sociálnou náukou Cirkvi, ale hrabivou chamtivosťou a lakomstvom? V dnešnom svete, v ktorom tisíce kňazov praktizujú zneužívanie liturgie a pritom sa stovkám miliónov kresťanov nikdy neumožnilo stretnúť sa s Kristom, keďže nepoznajú ani len základy pravej vierouky. Vo svete, kde je vzdelanie a vláda v rukách slobodomurárov a globálne hospodárstvo v rukách svetového sionizmu? Je toto čas, kedy sa Cirkvi nikdy nedarilo  tak dobre, ako je tomu dnes?

Keď si to vyriekol, milovaný pápež, zachvátila ma panika. Naozaj si to myslíš, alebo je to iba taký rečový zvrat, milý pápež?

Máme byť s hriešnikmi zadobre a podlízavo sa im prihovárať, že veď si môžu prečítať katechizmus?

Mnohí veľkí kazatelia sa cítili byť zdrvení, keď počuli tvoje slová o tom, že sa dnes nemá hovoriť o témach, o ktorých už Cirkev hovorila predtým a ktoré sú obsiahnuté v katechizme katolíckej Cirkvi. Povedz mi, milý pápež František, čo máme robiť my kresťania, ktorí chceme zachovať vernosť pápežovi a zároveň aj náuke svätej katolíckej Cirkvi a jej tradíciám? Čo máme robiť, ak by sme prestali kázať, hoci nám svätý Pavol hovorí, že to máme neustále robiť? Tak skončime dnes s odvážnymi kazateľmi a prinúťme ich k tomu, aby mlčali, zatiaľ čo my budeme rozmaznávať hriešnikov a prívetivo im hovoriť, že ak chcú, môžu si predsa v katechizme prečítať to, čo Cirkev hlása!

Ja nechcem pastierov, ktorí voňajú, ale ovce, ktoré nepáchnu hnojom, pretože sa o nich dobrý pastier postará. Zakaždým, keď hovoríš o “pastieroch s vôňou oviec“, myslím na všetkých tých kňazov, ktorí sa nechávajú nakaziť vecami tohto sveta a ktorí už stratili svoju kňazskú vôňu tým, že sa nechali zamoriť pachom rozkladu. Ja nechcem pastierov, ktorí voňajú po ovciach, ale ovce, ktoré nepáchnu hnojom, pretože sa o ne stará ich pastier a neustále ich udržuje v čistote.

Pred niekoľkými dňami si hovoril o povolaní Matúša slovami: “Robí na mňa dojem Matúšovo gesto. On sa pevne drží peňazí, akoby hovoril: Nie, nie mne. Tieto peniaze patria mne.” Človek však nemôže inak, milý pápež, ako to, že porovná tvoje slová so svätým Evanjeliom podľa Matúša (Mt 9,9) ohľadne toho, čo sám Matúš hovorí o svojom obrátení: “Keď odtiaľ Ježiš odišiel, videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúš a povedal mu: Poď za mnou! On vstal a išiel za ním.” Nespoznávam v tom vôbec výrok o tom, že by Matúš visel na peniazoch (a nevidím to ani na obraze Caravaggia). Vidím v tom dva úplne odlišné výklady a nesprávnu exegézu. Komu mám teda veriť, svätému Evanjeliu alebo pápežovi, keď chcem zároveň zostať verná svätému Evanjeliu aj pápežovi?

Všetci doterajší pápeži, počnúc od prvého svätého Petra až po Benedikta XVI. hovorili, že je nemožné nájsť pokoj ďaleko od Boha, ale pápež František to tvrdí.

Keď si hovoril o žene, ktorá po rozvode a potrate žije v konkubináte, povedal si nasledovné: “Teraz žije v pokoji”. Pýtam sa ťa: “Ako môže žena, ktorá sa vedome vzdialila od Božej milosti, žiť v pokoji?”

O čo sa mám teda opierať, o učiteľský úrad Cirkvi všetkých čias, alebo o tieto tvoje novoty?

Na to, aby som zostala verná pápežovi, musím odo dneška tvrdiť, že človek môže nájsť pokoj aj v živote, ktorý žije v hriechu? A potom si len tak nadhodil otázku – bez toho, aby si dal na ňu odpoveď – ako sa má správať spovedník a vyvolal si tým dojem, ako keby si chcel otvoriť Pandorinu skrinku, pretože presne vieš, že sú stovky kňazov, ktorí dávajú falošnú radu aj naďalej žiť v konkubináte. Prečo nám náš pápež, náš milovaný pápež, nepovedal niekoľkými slovami to, čo by mal v takýchto prípadoch poradiť namiesto toho, aby v úprimných srdciach vzbudzoval pochybnosti?

Kardinála Bergoglia som spoznala takmer familiárne a som vernou svedkyňou toho, že je to inteligentný, sympatický, spontánny, duchaplný a ostrovtipný muž. Ale nepáči sa mi, že tlač zverejňuje každé tvoje vyjadrenie a každý vtip, pretože ty nie si nejaký dedinský farár! Ty už nie si arcibiskup mesta Buenos Aires, ty si už teraz predsa pápežom! A každé slovo, ktoré ako pápež vyslovíš, nadobúda pre mnohých, ktorí to čítajú alebo počúvajú, hodnotu riadneho učiteľského úradu!

Napísala som toho už veľa a zobrala ti tak spústu z tvojho vzácneho času, milý môj pápež. Myslím, že príkladmi, ktoré som uviedla (pričom by ich bolo ešte oveľa viac), som ti vysvetlila svoju bolesť, ktorou trpím kvôli neistote a bezradnosti.

Iba ty mi môžeš pomôcť. Potrebujem vodcu, ktorý moje kroky osvieti na základe toho, čo Cirkev vždy hovorila, ktorý mi dodá odvahu a jasnosť, ktorý ma neuráža, ale ktorý sa usiluje byť verný Ježišovmu príkazu a ktorý nazýva “chlieb” chlebom a “víno” vínom a rovnako tak “hriech” hriechom a “cnosť” cnosťou, aj keď by tak mal ohroziť svoju vlastnú popularitu! Potrebujem tvoju múdrosť, tvoju rozhodnosť a jasnosť. Prosím ťa o pomoc, prosím, pretože tým veľmi trpím.

Ty neprivádzaš do pomykova len nepriateľa, ale aj nás. Viem, že ti Boh daroval ostrý rozum a tak som si v snahe utíšiť samu seba predstavila, že všetko to, čo robíš a hovoríš, je súčasťou tvojej stratégie a taktiky na zmätenie nepriateľa, keď sa pred ním ukazuješ s bielou zástavou, aby si ho primäl opustiť svoju skrýšu. Ale bolo by mi milšie, keby si sa so svojou stratégiou podelil aj s tými, ktorí bojujú po tvojom boku, pretože inak nezmätieš iba nepriateľa, ale aj nás, ktorí už nevieme, kde je náš hlavný stan a kadiaľ sa presne vinie nepriateľská línia.

Ďakujem ti ešte raz za všetko to dobré, čo si urobil a čo si slávnostným spôsobom povedal, pretože nám to hodne pomohlo. Tvoje slová nami pohli a dodali nám impulz, aby sme ešte viac milovali a vždy sa snažili ešte viac milovať a celému svetu ukazovali láskavú Ježišovu tvár.

Posielam ti mocné a láskyplné detské objatie s ubezpečením o mojej modlitbe. Prosím aj ja teba o tvoju modlitbu za mňa a moju rodinu, ktorej fotografiu ti posielam, aby si poznal naše tváre, keď sa za nás budeš modliť.

Tvoja dcéra, ktorá ťa miluje a každý deň sa za teba modlí.

Lucrecia Rego de Planas

Prevzaté z portálu: http://katholisches.info

Zobraz alebo ulož ako PDF

A TLAČOVÁ KANCELÁRIA SVÄTÉHO STOLCA MLČÍ …

Americká žurnalistka Hilary Whitová kritizuje mlčanie vatikánskej Tlačovej kancelárie ku všetkým tým “nezvyčajným postojom a konaniam” pápeža Františka.

(Prevzaté z portálu: http://www.freerepublic.com/focus/religion/3076699/posts)

Vatikán, 9.10.2013:  “Neviem, či som jediná, kto spozoroval, že vo Vatikáne sa deje mnohé podivuhodné. Myslím na to podivuhodné, dlhé a už takmer trápne a odvážim sa to vôbec vysloviť? Aj naďalej pretrváva rozpačité mlčanie, ktoré vládne vo vatikánskej Tlačovej kancelárii o všetkých tých nezvyčajných postojoch a konaniach pápeža Františka od jeho zvolenia.” Týmito vetami začína rímska korešpondentka Hilary Whitová svoj komentár v LifeSiteNews o práci vatikánskej Tlačovej kancelárii, ktorá sprevádza pontifikát pápeža Františka.

“Účinky toho sme už videli,” konštatuje Whitová. Homosexuálni aktivisti ďakujú Františkovi za to, že “zmierňuje cirkevnú politiku o homosexualite”. Organizácia, ktorá sa zasadzuje za “právo” na potrat, sa poďakovala pápežovi Františkovi a ateistický moderátor americkej talkshow vyhlásil Františka za ateistu. A aby sa miera celkom naplnila, dve interview so Scalfarim a Sparadom vytlačili aj vatikánske noviny “L´Osservatore Romano” v plnom znení, no zo strany kancelárie “Sala Stampa” neprišli nijaké oficiálne objasnenia, korektúry, či dokonca búrlivé dementi.

Za takmer desať rokov, v ktorých Whitová podľa vlastných slov sprevádzala vatikánske a katolícke témy svojím spravodajstvom, si nevie spomenúť na obdobie, v ktorom by rozruch, ktorý pápež tým, čo povedal alebo urobil, tak hlboko vnikol do myslenia pravoverných katolíckych veriacich. Práve oni sú tí, ktorí sa verne držia celého katolíckeho náboženstva ako koherentného a nedeliteľného celku a ktorí ho obhajujú a vždy sa môžu spoľahnúť na to, že z Ríma príde jasná a mocná obrana viery. Katolícki veriaci v ostatných rokoch tohto boja o idey svoju úlohu dobre zvládali, keď trpezlivo a jasným jazykom korigovali požiadavky, ktoré sekulárni progresivisti kládli v médiách. Boli sme tohto schopní, pretože vďaka objasneniam náuky a posilneniu Cirkvi v ostatných dvoch pontifikátoch sme mali dôveru v základňu, na ktorej sme stáli.

No vyhlásenia za posledné dva mesiace sa na celom svete – či už s odporom a starosťou alebo s víťazným jasotom – chápali ako kvázi vyhlásenia, že Cirkev sa prispôsobí vkusu progresivistov, liberalistov a sekularistov. No potom sa celé týždne nič nedialo, neprišli vôbec nijaké objasnenia, nijaké korektúry, nijaké dementi z múrov Vatikánu. Katolícky svet sa medzičasom už začal diviť.

Z vatikánskej Tlačovej kancelárie neprišlo vôbec nič, až kým vo štvrtok na tlačovej konferencii vatikánsky hovorca Lombardi na jednu otázku zdráhavo zo seba vytlačil zopár slov. Hoci otázka sa dala predpokladať, Lombardi reagoval iba všeobecne a povedal, že veď tento pápež hovorí iba svojím štýlom reči a nie v zmysle vieroučnej výpovede. “Lombardi si nepripravil nijaké ďalšie objasnenia a pôsobil proste ako niekto, koho prichytili nepripraveného,” komentovala Whitová.

Po tom, čo Scalfari po interview s pápežom sám poukázal na to, že rozhovor s pápežom Františkom zvukovo nezaznamenával ani si nerobil poznámky, usúdil skúsený vatikanista páter Thomas Rosica, šéfredaktor kanadskej katolíckej televízie “Salt and Light”, že takáto dodatočná konštrukcia sa vystavuje nebezpečenstvu, že vynechá kľúčové detaily, alebo dá splynúť dokopy rôznym momentom či udalostiam. K veciam, ktoré možno spochybniť, počítal Rosica aj otázku tzv. mystického zážitku pri voľbe pápeža Františka. No to už aj bolo všetko a veriaci sú potom zase len ponechaní sami na seba s úlohou interpretovať slová a konanie pápeža Františka, pápeža, ktorý očividne robí veci veľmi samostatne.

Medzitým, ako uvádza Whitová ďalej, sa už v stovkách článkoch a tisícoch blogoch kládli otázky: Povedal pápež František skutočne, že otázku potratu príliš zdôrazňujeme, alebo aj otázky o povahe rodiny, manželstva a sexuality? Sú hlavné problémy, s ktorými je Cirkev konfrontovaná, skutočne nezamestnanosť mladých a osamelosť starých? Má sa to chápať tak, že usmrcovanie 50 miliónov nenarodených detí ročne na celom svete, rastúca hrozba legalizácie eutanázie a globálnej kontroly rastu populácie si zaslúžia iba zadné miesto v našich ekonomických a emocionálnych bojoch?

“Iba pápež František môže objasniť, čo naozaj myslel. A on to nerobí !!” Ostatný týždeň bol v Assisi a v tomto veľmi verejnom rámci s množstvom zástupcov tlače nepadla ani jedna jediná zmienka o tom, že si je vedomý nesmierneho rozvírenia myslí medzi veriacimi, ktoré vyplynulo z jeho slov.

Päťdesiat rokov dôverovali katolíci systému, v ktorom každé slovo, ktoré pápež vyslovil alebo napísal, bolo starostlivo zosúladené príslušnými vatikánskymi dikastériami, aby bolo v zhode s katolíckou náukou. Z tohto systému sa dostávalo katolíkom takmer toľko sily, ako z osobnej oddanosti predchádzajúcim dvom pápežom, ktorí bránili svätosť ľudského života. To dodávalo katolíkom dôveru, pevnú pôdu, ktorú potrebovali, aby mohli bojovať dobrý, spravodlivý boj za správnu vec.

Whitová sa pýta, či sa tento systém teraz rozboril. A varuje predtým, že to nevyvolá iba problémy medzi veriacimi, ale že aj tí členovia cirkevnej hierarchie, ktorí sú v pokušení odvrátiť sa od náuky Cirkvi, by sa mohli teraz cítiť posilnení. “Možno ešte nenapadlo istému druhu prelátov a kňazov, že v súčasnosti to pôsobí tak, ako keby nikto nestrážil poklad Cirkvi a že niektoré veci sa teraz môžu hovoriť alebo konať s menším strachom pred korektúrou.”

Zobraz alebo ulož ako PDF

Posolstvo Ježiša Krista, prijaté 15.07.2013 – 17:52 hod.

Deň, kedy budete vyzvaní poprieť moje Božstvo, nie je ďaleko

Musíte byť opatrní. Musíte sa držať ustanovení mojej Cirkvi na zemi dovtedy, kým ostanú také, aké boli a nebudú ešte zmenené. Nebuďte skľúčení, pretože ste boli obohatení darom Ducha Svätého. Keď budete vyzvaní, aby ste Ma zapreli, bude to urobené nenápadným, ale smrtiacim spôsobom. Budete vyzvaní, aby ste prijali učenia všetkých vierovyznaní, ktoré stoja mimo kresťanstva. Bude vám oznámené, že je to pre dobro všetkých, a že tento nový, všetko zahrňujúci prístup, je prostriedkom na dosiahnutie konečného cieľa – keď ľudstvo môže byť zjednotené mierovými prostriedkami.

Všetky ostatné náboženstvá, vierovyznania, svetonázorové presvedčenia a učenia, ktoré si ctia môjho Otca, no neuznávajú Mňa, Ježiša Krista, budú vzaté pod ochranu antipápeža. Vás, kvôli moci šelmy – spôsobom pre ňu príznačným – budú presviedčať, aby ste prijali vašich bratov a sestry. Povedia vám, že všetky vierovyznania, v ktorých uctievajú Boha, sú v Božích očiach zjednotené. Ak budete namietať, budú sa vám vyhrážať. Keď im vysvetlíte, že jediná cesta vedúca k Bohu, môjmu milovanému Ocovi, vedie skrze Mňa, Ježiša Krista, odvetia vám:

“Vy nechápete, že Boh miluje všetky svoje deti; preto, ak nepreukážete lásku a súcitenie k jeho Cirkvi tak, že ich prijmete vrátane ich vierovyznania, ste pokrytcami.”

Teraz vedzte toto: Ak prijmete, že všetky náboženstvá sa musia spojiť do jedného a že vy im musíte ustúpiť a preukázať tak úctu všetkým týmto vieroukám, ktoré neuznávajú Syna človeka, previníte sa strašným hriechom. Budete Ma potom popierať.

Vy, ktorí môžete byť zavedení do tohto podvodu, vedzte, že sa objavia aj ďalšie znaky, ktoré však budú naznačovať len jedno – jediné, že moje Božstvo sa už nebude hlásať.

Budete vidieť, ako sa vo vašich kostoloch začnú objavovať nové kríže, do ktorých bude vložená hlava šelmy. Vaše oltáre budú zmenené a budú Ma zosmiešňovať. Zakaždým, keď uvidíte nové a nezvyčajné symboly v mojej Cirkvi, sa pozorne dívajte, pretože šelma je arogantná a chvasce sa svojou ničomnosťou, ukazujúc na obdiv znaky a symboly, ktoré ju honosia.

Tí, ktorí nebudú ostražití voči tomuto podvodu, sa ocitnú vtiahnutí do týchto praktík, ktorými už nebudú uctievať Mňa. Budú zahmlievať skutočný zámer, ktorým je vzdávanie pocty satanovi a jeho zlým duchom.

Znamenia sa už začali objavovať. Udalosti, o ktorých hovorím, ešte len prídu, ale deň, kedy budete vyzvaní, aby ste popreli moje Božstvo, už nie je ďaleko. Musíte mať oči otvorené, pretože tí, ktorí hovoria, že prichádzajú v mojom mene, no namiesto toho vzdávajú hold šelme, už vrhajú svoj tieň. Oplývajú mocou uprostred vás, ale mnohí z vás ešte nedokážu vidieť túto ohavnosť. Ale ak Ma milujete, udelím vám milosti na rozpoznanie pravdy, pretože Ja vás nikdy neopustím. Čas sa blíži a vy sa musíte pripraviť, pretože temnota už čo nevidieť zostúpi. Tí, ktorí sú obdarení Božím svetlom, budú trpieť rukami mojich nepriateľov.

Zapamätajte si tieto slová, modlite sa ich a Ja vám darom Ducha Svätého odhalím pravdu:

Modlitba Modlitbovej kampane (114): “Pre kňazov za prijatie daru pravdy”:

“Môj Pane, otvor mi oči. Dovoľ mi rozpoznať nepriateľa a zatvor moje srdce pred klamom. Vo všetkom sa Ti odovzdávam, drahý Ježišu. Dôverujem tvojmu milosrdenstvu. Amen.”

Váš Ježiš

NOVÝ KRÍŽ S VLOŽENOU HLAVOU ŠELMY… ?

PÁPEŽ FRANTIŠEK ČESTNÝM ČLENOM ROTARY

Novozvolený pápež František, vlastným menom Jorge Mario Bergoglio, ohromil svet prostým vystupovaním a empatiou k chudobným, chorým a handicapovaným. Preto nemohlo nikoho prekvapiť, že má veľmi dobrý vzťah k hnutiu Rotary International, s ktorým ho spájajú obdobné humanistické ciele, vyjadrené rotariánským mottom: “Service about self “, čo v preklade znamená “Služba bez ohľadu na seba”.

Súčasný pápež bol dokonca v rotariánskom roku 1999/2000 zvolený za čestného člena Rotary klubu Buenos Aires, vtedy ešte ako arcibiskup hlavného mesta Argentíny. Dobré vzťahy však pokračovali aj neskôr, o čom svedčí udelenie striebornej medaily osobnosti roka, ktorou klub vyznamenáva vynikajúce osobnosti spoločenského života. Toto prestížne ocenenie udelil Rotary klub Buenos Aires dnešnému pápežovi Františekovi v roku 2005. Členovia klubu na túto významnú udalosť spomínajú v blahoželaní k jeho voľbe za najvyššieho predstaviteľa rímskokatolíckej Cirkvi. Ku grantulantom sa pripája aj Rotary klub z Třebíče s prianím úspešného pontifikátu.

ČO TO JE ROTARY INTERNATIONAL, ROTARIÁNSTVO A KTO SÚ ROTARIÁNI?

Čo to je Rotary International? Je to medzinárodný spolok, ktorý sa za veľmi krátku dobu úžasne rozšíril po celom svete. Jedny ho pokladajú za nový druh slobodomurárstva, kým iní tvrdia, že sa mu má dôverovať a výstrelky, ktoré sa tu a tam javia ako nepriateľské cirkvi, treba pripočítať na vrub jednotlivcom alebo jednej skupine, nie však celému združeniu. Pozrime sa však, aké je skutočné pozadie tohto spolku a činnosti jeho členov.

Prvý Rotary klub založil advokát Paul P. Harris v Chicagu 23. februára 1905, druhý v St. Franciscu v roku 1908 a následne nato vznikali rýchlo po sebe ďalšie kluby, najskôr v Amerike, potom aj na ďalších miestach, roztrúsených po celom svete.

Ich znakom je zubaté koleso so šiestimi lúčmi a s nápisom “ROTARY INTERNATIONAL“. Rotariáni vysvetľujú tento symbol nasledovne:

• Rotariáni sa majú zhromažďovať každý týždeň u jedného z nich podľa vopred stanoveného poradia.
• Všetci sa majú zomknúť v jedno – jednotlivci, spoločenstvá, národy, kontinenty a celý svet.
• Symbol ozubeného kolesa predstavuje ďalší vývojový stupeň už známeho slobodomurárskeho trojuholníka.

Pravdepodobne tiež naznačuje hlavný účel združenia, ktorým je vytvorenie jedinej silnej a široko rozvetvenej organizácie na povznesenie celej ľudskej spoločnosti (podľa osvieteneckých ídeálov slobodomurárov – pozn. redakcie).

Taliansky veľvyslanec v Londýne, barón Chiaramonte Bordonaro, vystihol zameranie klubu prostredníctvom zasadania londýnskeho Rotary klubu takto: “Je to druh Spoločnosti národov, avšak väčšej než je ona, hoci nepracuje navonok; jej hlavným cieľom je to, aby sa národ s národom čo najviac zjednotili v každej oblasti ľudskej pôsobnosti, inteligencie a vedy.”

Podľa talianskeho advokáta Omera Ranellettiho, sekretára Rotary klubu v Ríme, bolo po desiatich rokoch od založenia Rotary 15 tisíc členov, no už v roku 1928 ich bolo vyše 132 tisíc, združených v 2.630 kluboch, ktoré prináležia k štyridsiatim dvom civilizovaným národom.

Angličan James Henderson založil prvý taliansky klub v Miláne pred ôsmimi rokmi. Teraz v roku 1928 má Taliansko v hlavných mestách do dvadsať klubov. Fašisti im nedôverovali, pokladajúc ich za slobodomurárske kluby, ktoré sú v Taliansku zakázané. Rotariáni potom urobili vo svojich časopisoch vyhlásenie, že sú nezávislí na slobodomurároch a že celým srdcom lipnú na fašistickom režime. K tomu poznamenali viedenské slobodomurárske noviny: “Wiener Friemaurer Zeitung” v 1927 toto: “…diese mussten alles mögliche tun, um nicht für verkappte Freimaurervereinigungen gehalten zu werden”, čo v preklade znamená: …boli nútení urobiť všetko možné, len aby neboli považovaní za utajené slobodomurárske spolky. Od tej doby sa Rotariáni šíria po Taliansku pod ochranou fašistov. Mussolini vyhlásil, že im praje, taliansky kráľ sa stal čestným členom Rímskeho klubu a korunný princ i ďalší princovia savojského rodu sa dali zapísať do Rotary klubov v rôznych mestách.

Rotary Club sa riadi stanovami, spoločnými pre celý svet. Zmenu v niektorom bode stanov smie schváliť iba medzinárodný kongres Rotary. Za aktívnych i čestných členov sa prijímajú len osoby významné, plnoleté, ktoré sú charakterné a bezúhonné a pracujú v akejkoľvek oblasti ľudského života. Vo výbere sa postupuje prísne, prísna je i disciplína klubov, a tak tvoria akúsi aristokraciu ľudskej spoločnosti.

Až na niektoré výnimky má byť podľa stanov zastúpené každé odvetvie len jedným aktívnym členom, ale tlač viacerými členmi. Áno, každý väčší denník môže mať svojho zástupcu v klube tej krajiny, kde vychádza. Z toho vidno, akú dôležitosť prikladá Rotary tlači. Kluby sú vcelku autonómne, riadené radou šiestich až deviatich členov, ktorá vymenováva rôzne komisie a tie potom pracujú. Viacej klubov sa zoskupuje pod interprovinciálne vedenie a tieto jednotky pod internacionálne riaditeľstvo, ktorého sídlo je v Chicagu; toto vydáva rozkazy pre celú organizáciu a vedie si tak obozretne, že nezasvätenec jeho plány neodhalí. Politiku vylučuje, zaoberá sa podľa štatútu len hospodárskymi, sociálnymi a mravnými otázkami. Chce zušľachtiť všetky pracujúce vrstvy, dať priemyslu národné a svetové poslanie a urobiť z obchodu užitočnú, dôstojnú a čestnú činnosť. Tvrdia, že založili novú filozofiu, v ktorej zlúčili praktickú anglosaskú povahu s latinskou citlivosťou, že vzbudili záujem o počestnosť – čo bezpochyby veľmi zaváňa slobodomurárstvom. Základnou pohnútkou všetkých rotariánov a všetkej ich aktivity je slúžiť ľudskej spoločnosti. Každé zamestnanie je dobré a má ideálnu hodnotu, ak slúži ľudskej spoločnosti. Aby umožnili spoluprácu všetkým, vylučujú zo svojich zásad každé Credo i nacionalizmus.

“Náš plán”, hovorí advokát Harris, “vylučuje skoro úplne Credo, oslavuje aktivitu a je prístupný protestantom, katolíkom, židom, kresťanom i budhistom. Máme byť spiatočnícky, či postupovať s dobou? Veľký cieľ, ktorý sme si vytýčili a ktorý chceme s nadšením dosiahnuť, je usilovať o dohodu a šíriť ju, snažiť sa o dobrú vôľu všetkých a všeobecný mier.”

“Rotariánska morálka” – dodáva Herman Dons – “nemá národnosti, ani náboženstvá, ani nepatrí žiadnej politickej strane. Je podivuhodne a stoicky neutrálna v najširšom slova zmysle a nanajvýš blahodarná; okrem toho je univerzálna a tým smeruje k medzinárodnej propagácii a aktivite.”

“Rotary”, vraví advokát Ranelletti, “má úplnú a absolútnu autonómiu v programe, v myslení i v činnosti, je oslobodená od každého puta, každého predsudku i rázu náboženského, politického a iného. Sme a budeme žiarlivo na stráži nad touto autonómiou.” Podľa tejto filozofie sú všetky náboženstva rovnaké a ich morálka je výnimočná a stojí nad morálkou všetkých náboženstiev.

Osservatore Romano opisuje, ako sa konajú stretnutia rotariánov v Amerike (a aj inde): Prijímajú sa členovia každého náboženstva; obyčajne pozvú na stretnutie protestantského pastora i katolíckeho kňaza. Všetci členovia sú povinný zúčastniť sa stretnutia raz týždenne, ktoré sa koná obvykle popoludní. Obedujú, každý za svoje. Spievajú sa rôzne piesne; jeden prednáša o nejakom predmete, ktorý zaujíma všetkých. Vládne medzi nimi duch bratstva a rovnosti. Oslovujú sa krstným menom. Katolíckych laikov je pri Rotary málo; skôr len tí, ktorí sú závislí na protestantoch alebo sú s nimi v obchodnom spojení. Žiaľ i kňazi sa zúčastňujú, aj keď len výnimočne. A veľmi často sú kompromitovaní, keďže ráz zábavy, reči a skutkov pri tom je veľmi klzký a ľahkomyseľný. Preto “Osservatore Romano” nechápe, ako môžu byť kňazi členmi Rotary; istotne o tom duchovné úrady nevedia. Významní členovia Rotary nosia pri schôdzkach odznaky na stuhe, podobné slobodomurárskym odznakom.

Aký je katolícky postoj k tejto rotariánskej otázke? Predovšetkým je isté, že zakladateľ Rotary, advokát Harris, bol slobodomurárom, slobodomurármi boli aj prví členovia. Hlavný riaditelia Rotary, ak nie sú sami slobodomurármi, tak stoja pod ich vplyvom, ba mnohí sú otvorenými slobodomurármi.

Celý program Rotary je veľmi podobný programom iných spolkov, založených slobodomurármi. Tieto sa snažia združiť a priviesť pod priamy vplyv slobodomurárstva rôzne stavy a triedy spoločnosti: chlapcov, dievčatá, ženy i mužov. Wiener Freimauer Zeitung (Viedenské slobodomurárske noviny) ich nazývajú “odnožami amerického slobodomurárstva” a hovoria, že mnohé už zapustili veľmi hlboké korene. Pre združenie mužov boli vytvorené kluby rozmanitých typov.

Rotary Cluby sú nielen svojím pôvodom, ale aj svojimi prejavmi, svojimi vzťahmi i svojou činnosťou slobodomurárske. V Mexiku sa spolu s Callesovou vládou podieľali na krutom prenasledovaní katolíckej cirkvi a vyvinuli aktívnu protestantskú propagandu. Arcibiskup zo Santiaga vydal pre svojich veriacich túto inštrukciu: “Hľa, konkrétny príklad metódy Rotary Clubu: mexická Y. M. C. A. (YMCA) organizovala pred rokom veľkú zbierku pol milióna pessos na podporu protestantskej propagandy. Zjazdu spisovateľov predsedal metodistický biskup Mojžíš Saenz, podtajomník ministerstva vyučovania. Katolícki poddaní boli donútení vydržiavať vlastnými peniazmi protestantskú propagandu! A medzi poprednými činiteľmi, poverenými zbierkou na tieto protestantské fondy Y. M. C. A (YMCA)., boli a aj verejne vystupovali mexický rotariáni.” (Ord. list. Arcib. Santiago z 31. marca 1927.) Robert Greenfield, protestant a slobodomurár, píše vo svojej práci “Náboženská otázka v Mexiku” (New York, 20. december 1927), že slobodomurárstvo používa v Mexiku a v iných štátoch latinskej Ameriky Y. M. C. A. (YMCA) a rotariánov k potláčaniu katolicizmu a chce ho vyhubiť s koreňmi, aby rozšírilo panamerický vplyv.

Revue veľkej švajčiarskej slobodomurárskej lóže menom »Alpina« opisuje stretnutie lóže, na ktorom sa jednalo o Rotary kluboch a uverejňuje ich mravný zákonník, ich cieľ, povinnosti a hlavné body ich filozofického systému. S uspokojením uvádza, že v rotariánskych kluboch je mnoho »bratov«, čo vraj je ľahko pochopiteľné, ak sa zoberie do úvahy, akými zásadami sú vedení (Švajčiarsko – Bern, 30. apríla 1927).

Bulletin španielskeho Veľkého Orientu (11. január 1928) píše: “Prednedávnom otvorilo slobodomurárstvo dvere doktorovi Vincenci Dávile, prezidentovi venezuelského Rotary, ktorý tu prednášal. Lahodilo nám, keď sme počuli, že sú slobodomurári znamenitými propagátormi ich klubu, a že nás pokladajú za svojich starších bratov, veď je medzi nami a nimi toľko styčných bodov.”

“Wiener Freimauer Zeitung” (Viedenské slobodomurárske noviny), orgán Veľkej viedenskej lóže (1928), tvrdí, že v Londýne je veľmi kvitnúca slobodomurárska lóža, ktorej členmi môžu byť len rotariáni.

V iných krajinách, kde by otvorené slobodomurárske stanovisko Rotary klubu bolo nepriaznivo prijaté, počínajú si veľmi prefíkane. Radi prijímajú za členov aj dobrých katolíkov, kňazov, ba i biskupov, ktorí istotne nepoznajú ich úmysly a rozprávajú o náboženstve vo svojich listoch veľmi úctivo. Tak sa robilo hlavne v Španielsku, kde chceli odstrániť prudkú polemiku tlače o povahe Rotary.

Áno, ich bulletin uverejnil – pravdaže vymyslenú – správu o audiencii, ktorú vraj povolil Pius XI. skupine rotariánov po medzinárodnom kongrese Rotary v Ostende 1927. Rovnako španielskymi novinami prebehla správa, že národný kongres rotariánov, ktorý sa uskutočnil v máji 1928 v Barcelone, bol zahájený spevom: Veni Creator. Bolo to napísane na oklamanie verejnosti.

“E1 Siglo futuro” dňa 12. júna uverejnil pravdu: kongresisti po bankete v Manserrato navštívili tamojšiu slávnu svätyňu a ich dámy, ktoré ich sprevádzali, zaspievali tam mariánsku pieseň! To bolo všetko.

V Taliansku občas pozývali rotariáni cudzích prelátov na svoje bankety a slávnosti, dali účastníkov fotografovať a potom rozširovali fotografie na dôkaz svojej nestrannosti. Ba podozrenia a pochybnosti o Rotary boli tak silné a rozšírené, že prezident medzinárodnej Rotary, Mistr Harr Rogers, bol nútený vyhlásiť na zmienenom kongrese v Ostende, že, aj keď on sám je slobodomurárom, jednako Rotary sú bez slobodomurárskeho vplyvu. Podobné prehlásenie bolo dané belgickým katolíckym mládencom, ktorí sa priamo pýtali Rotary, že či má slobodomurársky pôvod. Kto sa pýta…

Aj predseda talianskych Rotary klubov, Felice Seghezza, tvrdo protestoval proti tomu, čo napísali “Tribúny” a “Osservatore Romano” otvoreným listom, že každé podozrenie proti Rotary je neopodstatnené. (Ako by aj nie, veď je to v Taliansku!) Z uvedeného vyplýva nasledovné:

1. Rotary sú slobodomurárskeho pôvodu.
2. V mnohých krajinách sú preukázateľne v najužšom spojení so slobodomurárstvom.
3. Na mnohých miestach sa prejavili a naďalej sa prejavujú ako otvorení nepriatelia katolicizmu.

To však nie je zďaleka všetko. Zákonník rotariánskej morálky je úplne odlišný od katolíckej morálky. Je to čistý individualistický utilitarizmus, zastrený humanistickými ideálmi. Základný zákon slobodomurárskeho kódexu, vyhlásený na všeobecnom zjazde v St. Louis 1923 za “dobrý a panujúci”, znie: “Kto lepšie slúži (rozumej spoločnosti), viac z toho ťaží.” Ten istý zjazd prehlásil: “Rotary je vo svojom základe filozofiou života, ktorá sa snaží zmieriť večný spor medzi túžbou po vlastnom prospechu a povinnosťou slúžiť blížnemu. Je to filozofia služby: Prv niečo dať, než myslieť na seba. Je to dôsledok hlavnej zásady. A zaväzuje všetkých rotariánov, aby prijali túto filozofiu “služby” bez tajnej prísahy, každý podľa svojho spôsobu, nezväzovaný žiadnou dogmou alebo vierou.”

Z toho je jasné, že cieľom každej finálnej aktivity je vlastný prospech jednotlivca. Týka sa to každej činnosti, intelektuálnej aj náboženskej. Prezident kongresu v Ostende dáva rotariánstvu úlohu, aby vychovávalo všetkých ľudí a všetky inštitúcie, akoby bolo poverené všeobecným poslaním hlásať novú dokonalosť, doposiaľ neznámu ľuďom. Neuvádza ako puto spoločného spolužitia ľudstva autoritu a spravodlivosť, ale nejakú rovnosť práv, ktorých povahu a rozsah neudáva.

V tejto filozofii sa stráca každá stopa Boha Stvoriteľa, ktorý rozdeľuje stvoreniam svoje talenty, aby ich používali, no nie ako ich absolútni páni, ale ako verní sluhovia, ktorí z nich majú vydať počet nebeskému Hospodárovi až do posledného haliera, ako jednoznačne učil Spasiteľ vo svojom podobenstve o talentoch.

Rovnako slobodomurárstvo hlasá, že je potrebné nahradiť všetky pozitívne náboženstvá jediným tzv. “pravým” náboženstvom, totiž náboženstvom humanity, ľudskosti, rovnosti, unitarizmu. Nie je tu až príliš nápadná zhoda?

Anderson určuje v hlave číslo VI prvých slobodomurárskych stanov vzťah slobodomurárov k náboženstvu takto: “Ako slobodomurári všetci vyznávame univerzálne náboženstvo. Je to také, ktoré je spoločné všetkým ľuďom: Aby boli dobrí, úprimní a čestní, nech sa už volajú akokoľvek a veria v čokoľvek”.

Teda slobodomurárstvo teoreticky hlása náboženskú neutralitu. To sú očividne naturalistické zásady, odsúdené pápežom Levom XIII. v encyklike: »Humanum genus.«

Je teda Credom slobodomurárstva (v teórii) a rotariánstva náboženský indiferentizmus, ktorý hovorí, že “Boh je vylúčený a zavádza sa iba morálka, zbavená každého náboženského pojmu.” Aká je však chudobná, neistá a slabá, dokazuje ovocie, ktoré priniesla krajinám, kde sa rozmohla a kde počestnosť a mravná neporušenosť rýchle upadla. Takto už písal Lev XIII. v roku 1884. A čo by povedal dnes? Zakúšame jej “blahodarné” účinky na vlastnom tele.

Aký je len priepastný rozdiel medzi zakladateľom Rotary a Ježišom Kristom! Prvý vylučuje každé Credo, chce oslavovať len činy a otvára svoje kluby protestantom, katolíkom, židom, kresťanom i budhistom! Druhý, Ježíš Kristus, dáva jedinú morálku pre všetkých, morálku, ktorá spočívajúc pevne na nemeniteľnom Crede, zaväzuje všetkých svojich vyznávačov v praxi k úcte a láske a k účinnej pomoci každému blížnemu, aj inovercovi, aj ateistovi a snaží sa nahradiť celému ľudstvu stratený raj. V tamtej je cieľom služby, preukazovanej spoločnosti, osobný prospech, tu väčšia česť, sláva Božia a služba samotnému Spasiteľovi podľa jeho slov: “Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.” (Mat 25, 40) Položme si teda otázku zásadného významu: “Môže byť katolík členom Rotary Clubu?”

Uvedomelý katolík, ktorý je hrdý na svoju pravú vieru, váži si ju, ďakuje Bohu za ňu a je ochotný pre ňu i zomrieť, nemôže byť členom spolku, ktorý svojimi stanovami jeho vieru znižuje na úroveň každej falošnej sekty, ba i pohanstva, ktorý pod zámienkou náboženskej tolerancie a pod zámienkou myšlienky slúžiť spoločnosti berie mu úctu k jeho náboženstvu, kýve jeho pevným presvedčením tak dlho, až opustí pôdu právd viery a autority neomylnej Cirkvi, aby na jej miesto postavil svoj ľudský rozum a jeho kritiku. Pripraviť ľudstvo o vieru – to je cieľom rotariánstva!

Naša náboženská tolerancia musí byť iná, než je tá slobodomurársko-rotariánska. To uznáva aj slobodomurár Albert Lantoine, ktorý v článku “La Morale maconique” (Geneva 1023) napísal:

“Keď potupujeme katolicizmus pre jeho náboženskú intoleranciu, ktorú prejavoval po celé stáročia a prejavuje stále, pochádza naše rozhorlenie z pýchy a obmedzenosti. Veď všetci tí, ktorí majú určité presvedčenie a sú si istí, že slúžia pravému Bohu, nemôžu nemať súcit s tými, ktorí majú iné presvedčenie. To je skutočnosť, ktorú možno pozorovať vždy, nie len u laických spolkov, ale aj u náboženských spoločností.”

Zdá sa to teda zvláštnym, že slobodomurárstvo na jednej strane priznáva, že ten, kto má úplnú istotu o svojej pravde, nemôže byť tolerantným v slobodomurárskom zmysle a nemôže pokladať za rovné každé učenie, dobré i zlé, a na druhej strane toľko sa rozčuľuje nad klerikálnou intransigenciou. Ale nie je to úplne nelogické. Ten istý Lantoine vysvetľuje zdanlivý rozpor týmito slovami:

“Slobodomurárstvo je založené na tolerancii. Kto do neho vstúpi, musí predovšetkým vyznať, že nič nevie, a že nič z toho, čo vie a čomu verí, nie je nezmeniteľné. Prijímajú sa síce vyznávači všetkých náboženstiev, ale s podmienkou, že každý je slobodný, že sa má rozumovo vyvíjať a hľadať čistú pravdu. V tom mu nesmie byť na škodu jeho náboženské presvedčenie, žiadna dogma ho nesmie brzdiť v hľadaní čistej pravdy. Preto musí svoje náboženské presvedčenie podrobiť revízii a zbaviť sa každého dogmatického záväzku a snažiť sa o dosiahnutie čistej pravdy, ktorá je nad všetkými dogmami, ale je nedosiahnuteľná.”

Čiže filozofiou slobodomurárstva je skepticismus, lebo ten je vraj normálnym stavom ľudského rozumu. Nie je to však nič nové. Už Pilát na Ježišovo vyhlásenie: “Ja som sa narodil a prišiel som na tento svet preto, aby som vydal svedectvo pravdy”, odpovedal skepticky: “A čo je pravda?”

Teda nie istota, pochádzajúca z jedinej pravej viery v Boha, ale zúfalý skepticizmus je filozofiou a teológiou slobodomurárov. Preto teda každý slobodomurár musí byť indiferentným ku každému náboženstvu a všetky musí pokladať za údajne si rovné, aby ich nakoniec všetky prekonal a zničil.

Je to diabolský plán; nevysvetliteľným však zostáva, ako môže byť katolík, ba i kňaz, vyznávačom takého učenia a služobníkom pekla!? Táto filozofia je spoločná obom – slobodomurárom i rotariánom!

Ešte jedna dôležitá okolnosť osvieti povahu rotariánstva. Rotariánstvo prišlo, je riadené a finančne podporované z Ameriky. Prečo? Je zaiste známe celému svetu, aký obrovský tlak vyvíja americký kapitalizmus, aby rozšíril svoj politický a hospodársky vplyv do celého sveta. Má investovaných mimo Spojených štátov asi 14 miliárd dolárov, z nich asi 3,5 miliardy v Európe; jeho export značne prevyšuje import. Preto sa snaží upevniť mravným vplyvom túto hospodársku hegemóniu. O tento cieľ sa snažia všetky tie spolky a sekty, navonok mravne výchovné a humánne, ktoré Amerika udržuje ohromnými sumami. Za protestantskými a metodistickými misiami, za YMCAmi a YVCAmi sa skrývajú často veľmi vplyvné a čulé skupiny amerických priemyselníkov a finančníkov.

Predovšetkým sa to týka Rotary klubov: mnohí v nich vidia nástroj angloamerickej expanzie. Angloamerické slobodomurárstvo chce využiť depresiu, v ktorej sa teraz nachádza európske slobodomurárstvo, aby premohlo vplyv latinského slobodomurárstva. Zhromažďuje pod svoju vlajku najlepších pracovníkov európskych štátov, dosadzuje ich v rotariánskych kluboch na vysoké miesta a robí ich tak zástancami amerického priemyslu, financií a politiky.

Nie je možné popierať, že politickí a konzulárni úradníci a zástupcovia veľkých anglických firiem majú privilegované miesta v Rotary kluboch. Amerika a Anglicko má vo vedení Rotary veľkú prevahu. Z celkového počtu 2.639 Rotary klubov, roztrúsených po celom svete, patrí 2.088 Amerike (Spojeným štátom), 85 Kanade, 254 Veľkej Británii; a len 212 klubov je roztrúsených v ostatných 38 štátoch. Z toho je zrejme, kto má v rukách riadenie celého Rotary Clubu.

Táto obrovská organizácia predstavuje veľké nebezpečenstvo pre katolícke náboženstvo i pre mravnosť národov. Je dokázané, že všade tam, kde zapustila pevné korene a domohla sa vplyvu, zaujala nepriateľské stanovisko voči cirkvi.

Radi priznávame, že v Rotary kluboch sú i takí členovia, ktorí nie sú slobodomurári, ba ani s nimi nesympatizujú, ani zďaleka nepomýšľajú stavať sa proti cirkvi; ale predsa, keby dobre porozmýšľali nad programom Rotary a jeho cieľmi, nemohli by v nich s dobrým svedomím zotrvať. Keby sa jednalo o nejakú priemyselnú alebo obchodnú spoločnosť, nebolo by to až také zlé. Ale Rotary majú mravný cieľ, majú mravný katechizmus, majú mravné príkazy. To však nie je pravá katolícka morálka, aj keď by ju neprijali nekatolíci. Je to morálka nezávislá, laická, na ktorej by sa vraj mali zhodnúť všetci ľudia, totožná s morálkou slobodomurárov, ktorú tak energicky zavrhol Lev XIII. Pokladá všetky náboženstva za “si rovné”, chce moralizovať svojich členov a pritom sa v podstate odlišuje od jedinej pravej morálky Ježiša Krista. Preto ju aj zavrhlo toľko katolíckych časopisov, preto španielsky episkopát zakázal svojim veriacim členstvo v Rotary. “Kto nie je so mnou, je proti mne.” (Mt 12, 30).

Prevzaté zo stránky: http://afinabul.blog.cz/1208/angloamericke-slobodomurarstvo

NEKLAMNÉ ZNAMENIE – FALOŠNÝ PROROK

Benedikt XVI. si evidentne uvedomoval, že v situácii, ktorá nastala po koncile, nie je niečo v poriadku, ale vedel tiež, že rozbehnuté vozidlo sa nedá len tak zastaviť. Jeho pokusy o korektúru kurzu však narážali na veľký odpor a kritiku, predovšetkým u nemeckého episkopátu, až jeho pontifikát skončil kontroverznou abdikáciou.

Že s novým pápežom nie je niečo v poriadku, je zrejmé od samého začiatku jeho pontifikátu, kedy nás neprimerane odetý po prvý raz v dejinách oslovil slovami “Bona sera”. Po šiestich mesiacoch môžeme konštatovať bez ohľadu na to, či ide o právoplatne zvolenú hlavu Cirkvi alebo antipápeža, že to, s čím verejne vystupuje, nie je možné v žiadnom prípade pripisovať vedeniu Ducha Svätého. Pri rozhovoroch s ľuďmi, pred ktorými nemusí nič zakrývať, sa evidentne predstavuje ako veľký apoštol rozvratného učenia New Age. Vnútri Cirkvi musí pochopiteľne vystupovať opatrnejšie, ale aj tu je jeho konečný cieľ zrejmý. Kto sleduje jeho priam vášnivú kazateľskú horlivosť, musí veľmi skoro konštatovať, že plánovite navodzuje atmosféru, ktorá má u veriacich vyvolávať neistotu o tom, či to, čomu doteraz verili, je skutočne pravou vierou. V jeho vystúpeniach zaznievajú kontroverzné výroky, ktoré doteraz nikdy neboli objasnené ani uvedené na správnu mieru. Predovšetkým vytrvalo útočia na presvedčenie o nemennosti a trvalosti katolíckej viery. Jeho iritujúce výroky sú formulované tak, aby sa dali ešte ako tak zmieriť s pravovernosťou, no súčasne dokorán otvárali brány modernizmu a liberalizmu. Jeho “perly” sa začínajú nejakým ohromujúcim tvrdením, ktoré má vyvolať dojem: “To, čomu vy ešte veríte, sú všetko zastaralé omyly” a potom nanesie svoje dvojznačnosti zabalené do prekvapujúcich slovných obratov, ktoré znejú ako niečo tak objavné, že jeho zaslepení obdivovatelia sú tým unesení. Ale keď sa na tieto vzletné frázy pozriete zblízka, zistíte, že Pán Ježiš hovorí v skutočnosti niečo úplne iné, ak nie opačné. Za svoj program pokladá úlohu čo najrýchlejšie zorganizovať ad absurdum privedený “ekumenizmus”.

Veľmi nápadné je, že nikto z jeho okolia, ani z ostatných zodpovedných pastierov vrátane tých, ktorí smelo kritizovali pápeža, kým ním bol Benedikt XVI., na Františkove rozporuplné výroky nereagujú! Smer, proti ktorému pápež Benedikt XVI. systematicky vystupoval, bol relativizmus a subjektivizmus. V učení jeho nástupcu je však subjektivizmus a relativizmus základnou a východiskovou dogmou: «Každý z nás má víziu dobra a tiež zla. My ho musíme podnecovať, aby pristúpil k tomu, čo považuje za dobro», vyhlásil v rozhovore s ateistom Scalfarim, ktorý to komentovať slovami: Myslím, že to je jedna z najodvážnejších pasáží, akú kedy nejaký pápež vyslovil. A pápež Bergoglio ihneď dodal: «A tu to opakujem. Každý má svoju predstavu dobra a zla a má sa rozhodnúť nasledovať dobro a bojovať proti zlu, ako ich on vníma. To by stačilo, aby bol svet lepší». O tento výrok sa môžu smelo opierať všetci zástancovia potratov, homosexuálnych zväzkov aj psychológovia, ktorí vyhlasujú pedofíliu za normálnu sexuálnu orientáciu, ba aj teroristickí samovrahovia. Je to evidentne hlas falošného proroka, ktorý by si mal byť pritom vedomý, že v takom prípade i všetko jeho ďalšie “kázanie” a “perly” sú obyčajným mlátením slamy, pretože každý z poslucháčov mu môže odpovedať: “To si myslíš ty, ale moja predstava dobra a zla je úplne odlišná a ja musím počúvať svoje svedomie”.

To, čo bolo na týchto stránkach zhromaždené, by malo postačiť na to, aby sme mali jasno: Máme čo do činenia s falošným prorokom a znameniami, o ktorých hovorí apokalypsa ako aj všetky ďalšie proroctvá, ktoré sa týkajú posledných čias, vrátane varovania sv. Františka z Assisi a Panny Marie v La Salette počínajúc a vo Fatime končiac. Rokom 1960, kedy bola odmietnutá výzva Panny Márie Fatimskej, nastúpila doba trestu vo svojej prvej forme: cirkev bola postihnutá temnotou, ktorá poznamenáva naďalej všetky jej kroky, koncilom počnúc.

Riešiť tento gordický uzol nie je v ľudských silách a nie je na to už ani čas, pretože to podstatné, čím sa musíme zaoberať, je uvedomiť si do všetkých dôsledkov, že prežívame poslednú dobu. Svätý Júda jasne pripomína učenie apoštolov: “V časoch konca povstanú posmievači, žijúci podľa svojich bezbožných žiadostí. Sú to tí, ktorí vyvolávajú rozbroje a v ktorých nie je Duch. Vy milovaní, stavajte svoj život na svojej presvätej viere a modlite sa v spojení s Duchom Svätým, zachovajte sa v Božej láske, zmilujte sa nad tými, ktorí kolíšu, sprotivte si aj šat, postriekaný telesnosťou” (Jud 17-23).

Boh nenechá, aby sa z neho vysmievali. Čo iného čaká tento svet, ktorý je doslova preplnený pyšnými babylonskými vežami, než úplná skaza!? Avšak skaza čaká aj tú časť oficiálnej cirkvi, ktorá nesplnila svoje Bohom dané poslanie, pretože upadla do osídiel diabla.

“Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám. Hľa stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem jesť pri ňom a on u mňa”.

Viac ako inokedy platí, že nevieme dňa ani hodiny. Avšak otázka, či nás zastihne náhla a neočakávaná smrť, nezávisí na Božom rozhodnutí, ale na miere našej pripravenosti.

Náhla a neočakávaná smrť nemôže v žiadnom prípade postihnúť toho, kto žije trvalo a dôsledne v Božej prítomnosti a v posväcujúcej milosti v duši; kto sa pravidelne modlí, prijíma dôstojne a nábožne posväcujúce sviatosti, denne spytuje svoje svedomie a ľutuje všetky svoje hriechy a varuje sa každej príležitosti k nim; kto sa úplne odovzdal do vôle Božej a je ochotný prijať z jeho rúk akýkoľvek spôsob smrti so všetkými možnými bolesťami a úzkosťami a toto odovzdanie samého seba obnovuje po každom svätom prijímaní.

Z Pánových slov vieme, že každého z nás čaká vo večnosti nevyhnutne len jedna z dvoch možností: večná blaženosť alebo večné zatratenie. (Očistec je dočasná záležitosť, ktorá posledným súdom skončí.) Od neho tiež vieme, že v pekle bohužiaľ skončí veľká väčšina ľudí. Youcat (161) je však iného názoru. Nahovára mladým ľuďom i všetkým ostatným, akoby človeku až po smrti bola daná voľba a nepokladá za pravdepodobné, že by niekto dobrovoľne volil peklo.

Je to scestné učenie, ktoré je plodom bludného koncilového optimizmu. Vráťme sa preto k tomu, čomu nás ešte pred nástupom veľkého cirkevného zatemnenia vždy učila cirkev a čo nám dosvedčili svätci a svätice: totiž aby sme boli vždy pripravení, pretože Pán príde v deň, kedy to nebudeme očakávať, aby nám potom nebol prisúdený osud pokrytcov, pretože tam bude plač a škrípanie zubov. Bude veľa tých, ktorí sa nám budú vysmievať. Ale tak to bolo aj za dní Noema aj Lota. Čo nasledovalo potom, nie je potrebné opakovať.

K tomu je potrebné dodať, že starostlivosť o našu dušu nám budú komplikovať aj svetské starosti, pretože všetky civilizačné vynálezy, bez ktorých nemôžeme žiť, sa môžu stať zo dňa na deň bezcenným brakom.

Modlite sa, aby k tomu nedošlo v zime, pretože to by bolo súženie, akého doposiaľ ešte nebolo od počiatku sveta a ani nikdy nebude.

“Vy duše neverné, neviete, že  spriateliť sa s týmto svetom znamená znepriateliť sa s Bohom? Kto chce byť priateľom sveta, stáva sa nepriateľom Božím! Myslíte si, že nadarmo stojí v Písme: “Duch, ktorý v nás prebýva, takmer žiarlivo po nás túži?” (Jak 4, 4-5)

Prevzaté a do slovenčiny preložené z portálu: http://www.lumendelumine.cz/index.php?page=neklamne-znameni-falesny-prorok

ROZCHOD PÁPEŽA FRANTIŠKA S JEHO PREDCHODCAMI JÁNOM PAVLOM II. A BENEDIKTOM XVI.

Znalec vatikánskych pomerov, Sandro Magister, vidí v interview jezuitského listu “La Civiltà Cattolica” so slobodomurárom a ateistom Eugeniom Scalfarom kontúry obsahového programu nového pontifikátu. Je to program dištancie od jeho predchodcov, oboch bývalých pápežov. Programové výroky pápeža Františka, ako to dokazuje Scalfariho nadšenie, môžu byť prijateľné pre každého ateistu, voľnomyšlienkára, slobodomurára či laicistu (laicistom je ten, kto neprislúcha k žiadnej cirkvi a vystupuje proti jej vplyvu na verejný život – pozn. prekl.). Ale je to správne? Alebo to skôr vyvoláva pochybnosti o tom, či je tento nový pápežov kurz správny?! Jozef Ratzinger sa pri príležitosti výročia úmrtia pápeža Pavla VI. vyjadril, že “pápež, ktorý nevyvolával žiadnu kritiku, nenaplnil svoje poslanie”. František sa však svojimi slovami aj konaním vedome rozchádza so svojimi predchodcami a vyhýba sa všetkému, čo by vyvolávalo námietky zo strany širokej verejnej mienky, ktorá sa, ako je známe, od cirkvi dištancuje. To, čo hovorí pápež František o autonómii svedomia, ktoré je podľa neho jedinou rozhodujúcou inštanciou, musí tešiť každé srdce slobodomurára, pretože to zodpovedá presne tomu, čo sa slobodomurárstvo už takmer 300 rokov snaží presadiť. Pápež nekladie vôbec žiadne prekážky šíriacemu sa obrazu človeka bez Boha, ktorý je v priamom rozpore s človekom, ktorého stvoril Boh na svoj obraz. V tomto zmysle, ako aj v snahe zapáčiť sa prevládajúcej verejnej mienke, je potrebné vidieť aj zakročenie pápeža Františka proti františkánskemu rádu Nepoškvrnenej. Je to krok, ktorý Benedikt XVI. označil za “ranu”, akú pápež František zasadil jeho “Motu proprio Summorum Pontificum”. K tomu sa radí aj prepustenie všetkých konzultorov (cirkevných poradcov – pozn. prekl.), majúcich zodpovednosť v otázkach pápežských liturgických slávení, ktorých si k sebe povolal Benedikt XVI. na podporu svojej liturgickej obnovy, a preto ani neprekvapuje, že miesto Uwe Michaela Langa a Nikolu Buxa si pápež František dosadil takých zástancov liturgie, ktorí sú naklonení jeho štýlu celebrovania.

Poznámka redakcie internetového portálu http://katolisches.info:
Dovoľujeme si položiť otázku, ako a prečo vôbec došlo k dialógu medzi pápežom Františkom a ateistom Scalfarim!? K dialógu, ktorý sa vyznačoval toľkými programovými znakmi?

Obrat pápeža Františka

Kto chce pochopiť, akým smerom sa uberá pápež František a v čom spočíva jeho odklon od Benedikta XVI. a všetkých jeho bývalých predchodcov, nech si prečíta štyri články, ktoré v septembri 2013 vyvolali rozruch v médiách, tvrdí znalec vatikánskych záležitostí Sandro Magister, ktorý analyzuje najnovšiu korešpondenciu medzi pápežom Františkom a Benediktom XVI. s ateistami Eugeniom Scalfariom a Piergiorgiom Odifreddim a prvé zasadanie kardinálskej rady C8 k otázkam reformy kúrie. Odborník na záležitosti Vatikánu v tom rozpoznáva obrat v postoji úradujúceho pápeža, ktorý predstavuje zlom a odklon v slovách a činoch od oboch jeho predchodcov – pápežov Benedikta XVI. a Jána Pavla II.

Príznačné pre nový pontifikát sa stali štyri udalosti, ktoré vyvolali rozruch médií:

1. Interview pápeža Františka s jezuitským listom “La Civiltà Cattolica”.
2. List pápeža Františka Eugeniovi Scalfarimu, ktorým odpovedal na jeho verejne publikované otázky.
3. Následný rozhovor pápeža Františka so Scalfarim.
4. Odpoveď, ktorú napísal Benedikt XVI. ako priamu reakciu na frontálny útok Piergiorgia Odifreddiho, iného predstaviteľa militantného ateizmu.

V jezuitskom liste “La Civiltà Cattolica” je uvedená pasáž, ktorá sa všeobecne považuje za radikálny rozchod pápeža Františka nielen s Benediktom XVI., ale aj s Jánom Pavlom II. Bergoglio tam uvádza, citujeme: “Nemôžeme sa zaoberať len otázkou potratov, homosexuálnych manželstiev a metódami antikoncepcie. To nejde. O týchto veciach som veľa nehovoril. To mi bolo vyčítané. Ale keď o tom hovoríme, musíme si všímať súvislosti. Ostatne, názory cirkvi sú známe a ja som synom cirkvi. Ale nie je potrebné o tom donekonečna hovoriť. Náuky, či už dogmatické alebo morálne, nemajú rovnakú váhu. Misijná pastorácia nepozostáva zo zanieteného izolovaného sprostredkovávania mnohých náuk, ktoré by bolo nutné dôrazne presadzovať. Misijné hlásanie sa zameriava na to podstatné, na to potrebné, k čomu patrí aj to, čo spôsobuje nadšenie a čo najviac priťahuje, teda to, čo rozpaľuje srdce ako pri učeníkoch z Emauz. Musíme preto nájsť novú rovnováhu, pretože v opačnom prípade sa aj morálna budova cirkvi vystavuje nebezpečenstvu, že sa zrúti ako domček z kariet, stratiac tak svoju sviežosť a vôňu evanjelia.

K tomu dodáva odborník na vatikánske záležitosti Sandro Magister:
Pápež František si prirodzene uvedomuje, že pre oboch predošlých pápežov bolo hlásanie evanjelia prvoradou záležitosťou; pre Jána Pavla II. malo Božie milosrdenstvo taký zásadný význam, že mu venoval jednu nedeľu cirkevného roku a Benedikt XVI. ako teológ a duchovný pastier zasvätil svoje celoživotné dielo Ježišovi ako pravému Bohu a pravému človeku. Skrátka, nič z tohto všetkého ho stavia do inej polohy, ako obidvoch jeho predchodcov.

Pápež vie, že to rovnako platí aj pre tých biskupov, ktorí boli v tomto ohľade najviac podobní obom predchádzajúcim pápežom v tom, že ich nasledovali. Jedným z nich bol napríklad aj kardinál Camillo Ruini, bývalý predseda talianskej biskupskej konferencie.

Zdá sa však, akoby pápež František nepochopil závažnosť doby z hľadiska civilizačného vývoja

Tak, ako Karol Wojtyla, aj Josef Ratzinger, či kardináli Ruini alebo Francis George a Timothy Dolan z USA, si uvedomovali, že v dnešnej dobe nie je ohlasovanie evanjelia možné bez kritickej konfrontácie s novým obrazom človeka, ktorý sa diametrálne líši od človeka, ktorého stvoril Boh na svoj obraz.

A práve v tomto bode sa František úplne rozchádza zo svojimi oboma predchodcami, ako hovorí znalec vatikánskych pomerov Sandro Magister. V interview jezuitského listu “La Civiltà Cattolica” sa nachádza ďalšia kľúčová pasáž. Páter Antonio Spadaro sa opýtal pápeža na aktuálnu antropologickú výzvu. No pápež František mu dal iba vyhýbavú odpoveď. Avšak svojou odpoveďou ukázal, že vôbec nezobral na vedomie historicky povážlivý stav civilizácie, ktorý s takou intelektuálnou naliehavosťou podrobne analyzoval a kritizoval Benedikt, ako to pred ním tiež urobil aj Ján Pavol II. Pápež František jednoducho zastáva presvedčenie, že na výzvu dneška stačí reagovať prostým hlásaním milosrdného Boha – takého Boha, ktorý “necháva vychádzať slnko na dobrých aj na zlých a zosiela dážď tak na spravodlivých, ako aj na nespravodlivých”.

Až do svojej smrti v roku 2012 to bol predovšetkým kardinál Carlo Maria Martini, ktorý zastával tento smer, odlišný od Jána Pavla II. a Benedikta XVI. V USA to bol najmä kardinál Jozef Bernardin, ktorý bol neskôr po prevalení škandálov okolo sexuálneho zneužívania odvolaný a na čelo konferencie biskupov boli pozmeneným episkopátom vymenovaní kardináli Francis Eugene George a Timothy Dolan, ktorí obaja patria k oddaným nasledovníkom Wojtylu a Ratzingera.

Nadšenie pre Františka je to isté, akého sa dostalo kardinálovi Martinimu

“Prívrženci a obdivovatelia Martiniho a Bernardiniho vidia teraz vo Františkovi pápeža, ktorý ich predstavám prepožičiava podobu odvety”, vysvetľuje znalec vatikánskych pomerov Sandro Magister. A rovnako, ako bol svojho času vo verejnej mienke veľmi obľúbený a populárny kardinál Martini, tak je dnes obľúbený a populárny aj pápež František. Keď to porovnáme s mediálnou kanonádou proti Jánovi Pavlovi II., ktorá bola vedená proti Benediktovi XVI. ešte s oveľa väčšou intenzitou, potom je úplne jasné, na koho strane sú médiá.

Najprv výmena listov a po nej aj osobný rozhovor medzi Františkom a zaprisahaným ateistom Scalfarim pomáhajú vysvetliť túto pápežovu popularitu “in partibus infidelium” (medzi neveriacimi – pozn. prekl.), poznamenáva Sandro Magister.

Už 7.augusta 2013 krátko potom, ako Scalfari zverejnil svoje otázky pápežovi, sa tento ateista a protivník cirkvi pochvalne a so sympatiami vyjadril o hlave cirkvi týmito slovami: “Jeho misia obsahuje dve škandalózne novinky. Prvou je chudobná cirkev Františka a druhou je horizontálna cirkev Martiniho. On však pridáva ešte tretiu novinku: “Boh, ktorý nesúdi, ale odpúšťa, a preto neexistuje žiadne večné zatratenie ani žiadne peklo.”

“Neexistuje žiadne zatratenie, neexistuje žiadne peklo” jasá Eugenio Scalfari

Pochopil snáď Scalfari niečo úplne zásadné? Alebo pochopil tento ateista niečo oveľa lepšie, ako si mnohí katolíci chcú v skutočnosti pripustiť? Pápež odpovedal ateistovi spôsobom, akým to doposiaľ neurobil ešte žiaden iný pápež pred ním. Ale čo k tomu dodal Scalfari, keď zverejnil a komentoval list s odpoveďami pápeža Františka?

“Otvorenosť voči modernej laicistickej kultúre v takejto miere a takúto hlbokú víziu svedomia a jeho autonómie nebolo doposiaľ nikdy počuť zo stolca svätého Petra.”

Týmto zistením mal Scalfari na mysli jednu zvláštnu pasáž v liste s odpoveďami pápeža, vďaka ktorej každé srdce slobodomurára podskočí od radosti. Je to pasáž o primáte svedomia:

“Aj pre neveriaceho vyvstáva otázka, aby počúval svoje vlastné svedomie. K hriechu dochádza u neveriaceho vtedy, keď jedná proti vlastnému svedomiu. Počúvať vlastné svedomie totiž znamená rozhodovať sa medzi poznaním toho, čo je dobré a čo zlé. A od tohto rozhodnutia závisí, či je naše konanie správne alebo nesprávne.”

To je všetko. Nič viac pápež František k otázke svedomia nepovedal. Nemálo čitateľov si položilo otázku, ako sa taká subjektivistická definícia svedomia, v ktorej je indivíduum jedinou rozhodujúcou inštanciou, zhoduje s kresťanskou ideou svedomia ako cesty človeka k pravde, ako to po stáročia zdôrazňuje teologické myslenie od Augustína až po Newmana a ako to zdôrazňoval aj pápež Benedikt XVI?!

Svedomie ako posledná subjektívna inštancia – slobodomurárske lóže to nedokážu lepšie vyjadriť

Pápež František neostal iba pri tomto svojom tvrdení, ale šiel ešte ďalej. Po neobvyklej výmene listov poskytol Scalfarimu rozhovor, ktorý bol takisto zverejnený. V ňom však nedoplnil ani neopravil svoje chápanie svedomia, ako ho v krátkosti opísal vo svojom liste, ale ho naopak ešte viac zdôraznil, keď svedomie zredukoval spôsobom, ktorý bol ešte drastickejší, na púhu subjektivitu, keď povedal:

“Každý z nás má svoj pohľad na dobro a zlo a musí sa preto rozhodnúť, či bude nasledovať dobro a či bude bojovať proti zlu spôsobom, ako to on chápe. Už to by postačovalo, aby sa zmenil svet.”

Preto nás ani neprekvapuje, že ateistický iluminát Scalfari súhlasne pritakávajúc k tomu dodal, že sa plne stotožňuje s Bergogliovými slovami.

Pápež František: “Našim cieľom nie je získavať prozelytov (nových prívržencov viery – pozn. prekl.), ale nám ide o revolučnú zmenu paradigmy” (zásadnú zmenu chápania – pozn. prekl.).

Rovnako tak udivuje aj to, ako sa Scalfari nadšene tváril pri pápežových slovách, prezentovaných ako program svojho pontifikátu alebo pri jeho slovách o “najnaliehavejšom probléme, ktorý má údajne cirkev pred sebou”:

“Našim cieľom nie je získavať nových prívržencov viery, ale načúvať ťažkostiam, prianiam, sklamaniam, zúfalstvám a nádejám. Musíme mladým vrátiť nádej, musíme pomáhať starým, otvárať sa budúcnosti, šíriť lásku ako chudobní medzi chudobnými. Musíme prijať vyhostených a hlásať mier. Druhý vatikánsky koncil, inšpirovaný Jánom Pavlom VI., sa rozhodol hľadieť do budúcnosti v súlade s moderným duchom a otvoriť sa modernej kultúre. Otcovia koncilu vedeli, že otvorenie sa modernej kultúre znamená náboženský ekumenizmus a dialóg s neveriacimi. Ale potom sa urobilo v tomto ohľade veľmi málo. Mám v sebe pokoru a ambíciu, aby som to urobil.”

V tomto programe pápeža Františka sa nenachádza nič, čo by nemohlo byť akceptované prevládajúcou laicistickou mienkou, hovorí znalca Vatikánu Sandro Magister. Tiež tvrdenie, že Ján Pavol II. a Benedikt XVI. urobili veľmi málo na presadenie odporúčaní Druhého vatikánskeho koncilu a otvorení cirkvi modernej kultúre, zodpovedá celkom tejto línii. Tajomstvo popularity Františka spočíva vo veľkorysosti, s akou chce vyjsť v ústrety očakávaniam modernej kultúry a v jeho horlivej snahe vyhnúť sa všetkému, čo by mohlo vyvolať odpor verejnosti.

A je to práve František, ktorý sa vyhýba kritike, o ktorej Ratzinger hovori: “Pápež, ktorý nevyvoláva kritiku, nenaplňuje svoje poslanie”.

Aj v tomto sa významne odlišuje od svojich predchodcov, dokonca aj od Jána Pavla VI.
Je to práve táto pasáž v kázni Jozefa Ratzingera, ktorú mal ako arcibiskup z Freisingu pri Mníchove 10. augusta 1978 pri príležitosti úmrtia pápeža Jana Pavla VI. (občianskym menom Giovanni Battista Montini – pozn. prekl.), ktorá je veľmi výstižná tiež kvôli tomu, že poukazuje na svedomie, ktoré je merané na základe pravdy: “Pápež, ktorý by dnes nebol kritizovaný, by si v tomto čase nesplnil svoje poslanie.”

V tejto súvislosti, ako hovorí Sandro Magister, je na meste prečítať si list Benedikta XVI., adresovaný ateistickému vedcovi, matematikovi a historikovi Piergiorgiovi Odifreddimu, ktorým neočakávane prelomil svoje mlčanie.

Obaja predošlí pápeži viedli diskusie so zaprisahanými ateistami a vodcami rozličných názorových smerov, ktorým bola cirkev cudzia. Avšak robili to úplne inou formou. Zatiaľ čo sa František vyhýba problematickým konfrontáciám, Benedikt XVI. ich naopak obzvlášť zviditeľňoval. A presne týmto spôsobom to urobil bývalý pápež, ktorý sa vo februári vzdal svojej funkcie, aj v prípade Piergiorgia Odifreddiho, keď ho z časti vyzval na priamu konfrontáciu, ktorou reagoval na Odifreddiho cielený útok.

No nie sú to len slová a formy dialógu, ktorými sa pápež František snaží odlíšiť od svojich predchodcov. Sú to najmä fakty, ako zdôrazňuje Sandro Magister.

Odlišnosť, podložená faktami – zákaz voči františkánom Nepoškvrnenej celebrovať v tradičnom ríte

V prvom rade je potrebné uviesť nariadenie, ktorým František zakázal františkánom Nepoškvrnenej celebrovať v tradičnom ríte. Je to rád františkánov, celkom ojedinelý v dnešnej Cirkvi, ktorý by mal vlastne presne zapadať do ideálneho obrazu nového pápeža – rád, ktorý praktizuje prísnu chudobu podľa evanjelia a rád, ktorý ako misijný naozaj aj takto pôsobí. Je jedným z mála katolíckych rádov, ktorý rozkvitá a nemá žiadne problémy s dorastom. No aj napriek tomu práve na tento rád ako jediný dopadol postih, ktorým ho pápež postavil pod zvláštny komisionálny dozor. A aký je dôvod? Je to spätosť rádu s tradičným rítom, s pôvodnou “starou” liturgiou. Zákaz celebrovania je závažným obmedzením práve tej slobody, ktorú všetkým zaručil Benedikt XVI.

Návštevníci, ktorí mali možnosť sa stretnúť s Benediktom XVI., hovoria o tom, že emeritný pápež považuje toto obmedzenie za ranu voči jeho mottu “Proprio Summorum Pontificum” z roku 2007.

V interview pre jezuitský list “La Civiltà Cattolica” František odmietol povolenie tradičného rítu Benediktom XVI. ako veľkorysé gesto pomoci pre malú skupinku tých, ktorí k nemu majú emocionálnu väzbu. Benedikt XVI. dal pritom všetkým biskupom, aj Bergogliovi, jasne na vedomie svoj zámer, že si praje obe formy rímskeho rítu, aby sa navzájom obohacovali.

Všetci cirkevní poradcovia Benedikta XVI. boli prepustení vrátane pátra Langa a Dona Buxa

V tom istom interview označil pápež František pokoncilovú liturgickú reformu za službu pre ľud, ktorej účelom je nové čítanie evanjelia, majúce začiatok za daných historických podmienok. Avšak v porovnaní s tým, ako chápal význam liturgie teológ a pápež Benedikt XVI., je takáto definícia liturgie až píliš zjednodušená, hovorí vatikánsky expert Sandro Magister.

K tomu ešte došlo aj k výmene všetkých piatich cirkevných poradcov pre záležitosti pápežského liturgického slávenia, ktorých František zbavil úradu 26. septembra 2013. K prepusteným patrí napríklad aj nemecký oratorián páter Uwe Michael Lang, ktorého najdôležitejšia kniha “Conversi ad Dominum”, venovaná teologickým otázkam slávenia liturgie, obsahuje predslov, ktorý napísal Benedikt XVI. K tým, ktorí boli pozbavení úradu, sa takisto radí aj známy zástanca tradičnej liturgie, Don Nicola Bux.

Medzi novovymenovanými je naopak možné nájsť takých zástancov liturgie, ktorí sú naklonení liturgickému štýlu pápeža Františka, ktorý sa zreteľne odlišuje od “ars celebrandi” – od liturgického spôsobu slávenia, ktorý používal Benedikt XVI.

(Prevzaté z portálu: http://katholisches.info)