Nie prijímaniu na ruku

prijímanie na ruku a prečo by sme tak nemali prijímať!

Prax prijímania na ruku začala ako zneužitie v Holandsku, kde neboli uposlúchnuté povinné liturgické normy. Keď nenastalo disciplinárne opatrenie, prax sa rozšírila do Nemecka, Belgicka a Francúzska. Svätá stolica preto v máji 1969 povolila pastoračnú výnimku pre oblasti, kde sa táto prax už rozvinula. Tento súhlas znamenal len to, že ľudia mali voľbu. Nikto, kto skutočne pochopil, čo sa mu dáva, by neprišiel s návrhom dotýkať sa toho, čo anjeli v nebi uctievajú a adorujú. Ani anjelom v nebi nie je daný tento veľký dar – Telo, Krv, Duša a Božstvo Krista. Vo svojej láske k nám Boh pre nás vyhradil svoje sväté Telo a Krv, aby mohol žiť v nás, aby sme Ním mohli byť pretvorení. Rovnaká výnimka, aká bola spomenutá vyššie, bola následne udelená Spojeným štátom v júni 1977. Ako môžeme vidieť, prijímanie na ruku bolo založené na neposlušnosti ku Svätej stolici a pokračovalo za podpory podvodného konania.

Monstrancia

Často sa argumentuje tým, že v prvých storočiach kresťanstva sa Sviatosť oltárna prijímala na ruku a prečo by to teda týmto spôsobom nemohlo pokračovať. To však bolo kvôli skutočnosti, že kresťania boli prenasledovaní a vtedy sa nemohli stretnúť žiadne skutočné koncily. Napriek tomu bolo na synode v Rouene v roku 650 prijímanie na ruku odsúdené ako zneužitie: „Nedávajte Eucharistiu do rúk žiadneho svetského muža alebo ženy, ale len do ich úst „.

Tiež, ako sa eucharistická doktrína rozvíjala a počet eucharistických zneužití narastal (napríklad používanie posvätenej Hostie pre satanské rituály), Cirkev túto možnosť postupne zrušila, takže už v 8. storočí v Španielsku bolo prijímanie do úst povinné a v rannom stredoveku to už platilo pre celú Cirkev. Niektorí môžu poukazovať na to, že apoštoli pri Poslednej večeri prijímali na ruku, ale človek nesmie pritom zabúdať na tú skutočnosť, že vtedy boli práve vysvätení za biskupov. Pápež Pius XII. vo svojej detailnej odpovedi nato varoval, že „túžba, aby sa všetko obnovilo bez uváženia podľa starodávnych pomerov, nie je ani múdre ani chvályhodné“ (Mediator Dei). Je tomu tak preto, že priviesť niečo späť na užívanie len výlučne čisto z „archeologických“ dôvodov, keď to nemá žiadny duchovný úžitok, je zbytočné. Navyše sa dá povedať, že riadiť sa praxou prvého storočia by napríklad tiež znamenalo vylúčiť sochára, maliara, herca a eunuchov z krstu. Pokrsteným deťom by sa podávala Sviatosť oltárna vo forme vína a pre isté hriechy by sa opäť vyžadovalo verejné pokánie.

Pápež Ján Pavol II. sa vyjadril k prijímaniu na ruku nasledovne: „Dotýkať sa svätých čiastočiek a rozdávať ich vlastnými rukami je privilégiom posvätených osôb …“ Hovorilo sa, že sa mu nepáčila prax prijímania na ruku z mnohých dôvodov, z ktorých jeden dôležitý je ten, že to všeobecný liturgický zákon zakazuje. Aby sa pri oltári vyhol kontroverzii, príležitostne tak sám podával, avšak národným hierarchiám, keď ich navštevoval, tak dal jasne najavo, že si želá, aby od neho ľudia prijímali Sviatosť oltárnu do úst!

Nápad prijímať na ruku je prevzatý od protestantov, ktorí popierajú skutočnú Kristovu prítomnosť bez ohľadu na skutočnosť, že náš Pán v Písme mnohokrát objasňuje, že prijímame skutočne Jeho Telo a Krv (Matúš 26:26, Ján 6:51). Preto, ak súhlasíme s prijímaním na ruku, je to to isté, ako keby sme sa pripojili k popieraniu toho, že Kristus je skutočne prítomný v tejto sviatosti! Svätý Pavol to však odsúdil, keď hovorí (1 Korintským 11:27-29): „Kto by teda jedol tento chlieb a pil kalich Pána nehodne, previní sa proti Telu a Krvi Pána. Nech každý sám seba skúma prv, ako tento chlieb je a z tohto kalicha pije. Kto je a pije a nerozoznáva, že ide o Telo Pána, je a pije sám sebe odsúdenie.“

Propagátori tejto novinky, aby jej dodali hodnovernosť, nakoniec citujú písané pokyny svätého Cyrila Jeruzalemského, týkajúce sa prijímania na ruku. Niekoľko spisovateľov (medzi nimi Sherman, Esans, Richard a Teifer) ale prisudzuje tzv. „Písané pokyny“ nástupcovi svätého Cyrila patriarchovi jeruzalemskému, Jánovi. Tento muž je nazývaný kryptoariánom (t.j. tajným stúpencom arianizmu, čo bolo starokresťanské sektárske učenie, neuznávajúce Kristovo Božstvo). Tento názor zdieľali svätý Epifanius, svätý Hieronym a svätý Augustín. Preto sa zdá, že údajné autorstvo svätého Cyrila zneužívajú novátori, aj keď si väčšina hodnoverných autorov myslí niečo iné. Navyše je skutočnosťou, že to bol svätý Cyril, ktorý varoval veriacich nasledujúcom napomenutím: „Jedzte z toho a uistite sa, že z toho nič neupustíte. Pretože ak čokoľvek z toho spadne, určite budete trpieť tou stratou, ako by to bola strata jednej vašej končatiny. Povedzte mi, keby vám niekto dal zlatý prach, nedržali by ste ho so všetkou možnou starostlivosťou a uistili sa, že z neho nič neupustíte, alebo že nedôjde k akejkoľvek strate? Nebudete teda oveľa obozretnejší pri tomto, aby ste zaistili, že ani odrobinka neupadne z toho, čo je oveľa cennejšie ako zlato alebo drahé kamene?“

A čo tí, ktorí tvrdia, že sa vraciame k prapôvodnej kresťanskej praxi?

Na to odpovedal pápež Pius XII. vo svojej encyklike Mediator Dei (1947), keď opísal túto tendenciu návratu k prapôvodnej praxi ako „zlé hnutie, ktoré má sklon paralyzovať posväcujúce a prínosné konanie, ktorým liturgia vedie deti po ceste k ich nebeskému Otcovi, ktoré prijal za vlastné.“ Detailnejšie vysvetlil, že „… túžba obnoviť všetko bez uváženia podľa starodávnych pomerov nie je ani múdre, ani chvályhodné. Bolo by napríklad zlé chcieť obnoviť oltár v starobylej forme stola; chcieť vylúčiť čiernu z našich liturgických farieb, ako aj vylúčiť obrazy a sochy z našich kostolov. „Kardinál Newman vo svojej knihe „The Development of Christian Doctrine“ (Vývoj kresťanskej náuky) tiež odsúdil také mylné myslenie a varoval, že snaha zvrátiť smer existujúceho vývoja nie je prirodzeným vývojom, ale prekrútením.

Nevyhnutným záverom je, že prijímať Sviatosť oltárnu do úst je jednou z tradícií katolíckej Cirkvi, ktorá bola ctená po väčšinu času. Vyhlasovať čokoľvek iné znamená byť intelektuálne nepoctivý. “ To urobil nepriateľ “ (Matúš 13:28).

Dodatok: Pri židovskom sviatku Pascha dodnes otec rodiny vkladá prvé sústo do úst všetkým členom rodiny a preto sa dá predpokladať, že to podľa tejto zaužívanej židovskej tradície tak mohol robiť pri Poslednej večeri aj sám náš Pán Ježiš Kristus so svojimi učeníkm

TO BY SOM BOL RADŠEJ BIČOVANÝ, povedal Pán Ježiš Anežke Blahovej, keď sa Ho pýtala na podávanie svätého prijímania na ruku (okolo v roku 1970).